3.10. 2021 - Požehnané manželstvo
Vypočuli sme si stať evanjelia, ktorá hovorí o nerozlučiteľnosti manželstva. Zároveň je v nej aj výzva o dôležitosti sviatostného manželstva. A práve tejto hodnote by som dnes rád venoval pozornosť. Vedie ma k tomu bolesť, ktorá ma ako kňaza veľmi trápi. Je mnoho mladých veriacich ľudí, ktorí nemajú záujem žiť v sviatostnom manželstve. Keď majú dieťa a prichádzajú hlásiť krst, na otázku: „Prečo chcete krstiť dieťa?“ takmer všetci odpovedajú rovnako: „Sme veriaci, chceme, aby bolo dieťa na poriadku.“ Na jednej strane je to pekné, ale na druhej strane nepochopiteľné - dieťa na poriadku a rodičia nie?
A preto mojou veľkou túžbou je povzbudiť všetkých, nielen tých, ktorí už žijú spolu, ale i vás, mladí, ktorí v budúcnosti chcete žiť spolu so svojím priateľom či priateľkou, k úcte k sviatostného manželstva.
Ten najkrajší vzťah môže byť len ten, čo je spečatený sviatostným manželstvom. Nežiť v hriechu, žiť v sviatostnej milosti je najväčšie bohatstvo.
Sviatostné manželstvo nielen splatňuje manželstvo pred Pánom Bohom, ale aj dáva silu skrze sviatostnú milosť najmä v ťažších chvíľach manželského života. Niekedy najviac povie skutočný príbeh, preto si vypočujme udalosť, ktorú rozpráva istý otec: „Osem rokov som žil spolu so svojou priateľkou Ilzou. Mali sme pekný byt, drahé auto a obaja dobre platené miesto. Mohli sme si všeličo dožičiť a boli sme naoko šťastní.
Zosobášení sme neboli. Mal som vždy ten názor, že dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, môžu byť šťastní aj bez sobášneho listu. llza nebola v tom celkom zajedno s mojím názorom, ale časom sa podrobila. Jedného večera som začal rozhovor o dovolenke. Na počudovanie, nepočul som očakávaný výkrik radosti. „Nebudem môcť cestovať, lebo som v druhom stave,“ povedala llza. Musel som chvíľu počkať, kým som sa spamätal. „No a? To dnes nie je nič hrozného. Niekde sa zahlásiš a za desať minút vec prežiješ. Peniaze tu nehrajú rolu.“ V Ilzinej tvári bol zrazu výraz pevného rozhodnutia. „Nikde sa nezahlásim, aby som vec prežila za desať minút. Dieťa chcem mať.“ „Tak ostaneš na to sama, keď ho chceš mať. Do tejto hry ma neťahaj!“ llza bez slova vstala, doniesla kufor a pchala doň pár vecí na oblečenie, obliekla si kabát a podala mi ruku. Nechal som ju odísť. Snáď aj preto, že som vedel, že pôjde iba o dve ulice ďalej k matke a že by som ju celkom nestratil z očí. Bol som si istý, že ju prehovorím.
Často som ju potajomky pozoroval. Jedného dňa sedela v malej cukrárni, len dva stoly odo mňa. Nevidela ma, bola bledšia ako inokedy. Zrazu sa skrčila, pritlačila obidve ruky k bruchu. Servírka utekala k nej: „Je vám zle?“
Ilza sa s námahou vystrela. „Moje dieťa prichádza. Prosím, pomôžte mi, zavolajte sanitku!“ Rýchlo som pribehol k nej, odtlačil som ľudí. „Choďte preč, urobte miesto! Ja som otec.“ Ilza sa pozrela na mňa, objala ma okolo krku a ja som ju vyniesol von na ulicu, kde práve prichádzala sanitka.
Lekár sa spýtal sám seba: „Stihneme ešte nemocnicu?“ Keď som chcel tiež nastúpiť do sanitky, spýtal sa ma: „Kto ste?“ Keď som povedal, že ja som otec, súhlasil. Ilza kričala a do jej kriku sa miešal celkom bezmocný tón, nárek, tenký hlások. Moje dieťa – naše dieťa! Lekár mi ukázal dieťa, zabalené do hrubej prikrývky. Videl som malú tvár, červenú, plnú vrások, vlhké tmavé vlásky, malilinké prsty. „Ja som otcom,“ neustále som opakoval. Hmla, ktorá zakrývala mesiace môj mozog, sa zdvihla.
Ilze som neskôr povedal: „Myslím, že by mi nič už neprekážalo, keby som ohluchol. Prvý plač nášho dieťaťa som počul.“ A Ilza povedala, že to boli najkrajšie kvety, ktoré dostala. Až teraz sme opravdivo šťastní. S krstom nášho dieťaťa sme totiž na fare dohodli aj sobáš. A tak sa môžeme teraz pozerať na seba, ako na skutočných kresťanských manželov a spoločne na naše pokrstené dieťa. Odvtedy viem jedno, že život nie je len o mladosti, bohatstve, ale aj o zodpovednosti pred Bohom a svetom.“ Toľko výpoveď mladého otca.
Veľmi silno to vyjadrilo isté mladé dievča, ktoré napísalo tieto slová: „Bola som šťastná, našla som si princa. Jedného dňa som prežila šok, keď mi povedal: „Sobáš nemusíme mať v kostole, načo!“ Vtedy som pochopila: Ak nie je schopný povedať pred Bohom áno, ak nie je schopný milovať až za hrob, nie je schopný milovať úprimne ani jeden deň.“ Do manželstva majú vstupovať nie tí, ktorí sa chcú stať šťastnými, ale tí, ktorí chcú urobiť šťastným druhého. To platí vo vzťahu tak k partnerovi ako i k deťom. Napokon, nech nás poučí, ale i varuje tento príbeh.
Zatiaľ, čo otec opravoval auto, jeho syn vzal do ruky kameň a poškrabal ho. Otec chytil svojho syna a v zúrivosti ho niekoľkokrát udrel po ruke. Nevšimol si však, že ho bije francúzskym kľúčom. Chlapec kvôli zlomeninám v nemocnici stratil všetky prsty. Keď prišiel otec za ním, chlapec sa ho spýtal: „Otec, kedy mi narastú nové prsty?“ Otec nebol schopný odpovedať.
Keď prišiel k svojmu autu, niekoľkokrát do neho kopol. Potom sa začal pozerať na škrabance a zistil, že chlapec tam napísal: Milujem Ťa otec.
Tu si treba uvedomiť jednu dôležitú pravdu: veci sú na používanie, ľudia na milovanie. Žiaľ, mnohí ľudia si túto pravdu zamenili a riadia sa falošnou zásadou, že ľudia sú na používanie a veci na milovanie. A preto je ľudstvo tam, kde je. Je na nás, či to vrátime tam, kde to má byť. Tam, kde nás vedie nie pomýlený hlas sveta, ale Ježišove slová. Prajem a vyprosujem každému z vás otvoriť sa pre tieto najcennejšie slová, lebo len ony nás vedú k opravdivému šťastiu.